Z pohľadu mladého človeka je starým človekom už päťdesiatnik. Z pohľadu päťdesiatnika je starým človekom až človek po osemdesiatke. Z pohľadu sedemdesiatnika je to už až človek, ktorý sa dožil viac ako sto rokov.
Je to teda pohľad relatívny. Všetci sa snažíme presúvať pomyselnú hranicu staroby kdesi do „nedohľadna“. Posúvame ju aspoň o tridsať rokov od nášho skutočného veku.
Jedno je isté- šťastím je keď sa máme možnosť staroby dožiť, čo ako silno sa jej bránime.
Telo a myseľ ale neoklameme ! Priznajme si, že s pribúdajúcim vekom :
- Strácame pôvodnú telesnú silu a energiu
- Pribúdajú nám choroby
- Pribúdajú vrásky
- Slabne pamäť
So starobou prichádza múdrosť. No niekedy prichádza staroba aj sama. Úsmevné a pravdivé konštatovanie pána Horníčka.
Aj zostárnuť treba vedieť so cťou ! Nie je potrebné klamať okolie ! Príde to potom ľuďom smiešne a až trápne.
Niet nič trápnejšie, ako dedko s prefarbenými vlasmi oblečený v šatách pubertálneho mladíka. Alebo prefarbená babička v minisukni s odhalenými zvráskavenými ramenami a hlbokým dekoltom!
Všetko má svoj čas. Čo obdivujeme na mladých, to môže vyzerať na starých trápne. Mal by teda prísť aspoň s vekom ten rozum a schopnosť posúdiť svoje možnosti. Prírodu neoklameme a preto sa o to ani nepokúšajme-
Skúsme aj poslednú tretinu života prežiť dôstojne. Venujme sa vnúčatám, deťom a pokúsme sa zanechať po sebe dobrý dojem. Že to je málo ? Nie! Je to najviac čo môžeme ešte urobiť. Zahrnúť láskou a múdrosťou svojich najbližších. Neklesajme na duchu. Nikto neočakáva od nás, že budeme lámať rekordy. Očakáva sa ale, že vytvoríme pre svoju rodinu miesto návratu. Miesto, kde rozvoniava čerstvo urobená káva a koláčik a kde nás vždy naši blízky nájdu čakajúcich ich pochopiť a posunúť ďalej.
Neľutujme sa, nefňukajme. Tešme sa že je nám ešte dopriate žiť!